Marec bol plný rôznych služobných ciest. Na začiatku mesiaca som bol s BMW v ich centrále v Mníchove. Majú tu prekrásne múzeum, kde som strávil niekoľko hodín. Ako technicky založený človek som si to vychutnal, možno viac ako nemecké pivo. Boli sme však aj priamo vo výrobnom podniku BMW, a to bolo úžasné. Videl som jednu z najmodernejších robotizovaných prevádzok na svete a nevedel som sa vynadívať. Video sa tam síce robiť nemohlo, ale máme pekné fotky v tomto vydaní.
Dnes už nie je veľmi zvykom, aby obrovský výrobný závod automobilky bol v Európe a ešte v Nemecku s vysokými platmi zamestnancov. Dokonca v širšom centre tohto obrovského mesta a dominancia zamestnancov bola naozaj nemecká. Asi to tejto automobilke za to stojí, veď tu robia aj špeciality, ktoré sa údajne rozchytajú ešte pred ich vyrobením.
Na cestu do Mníchova sme si zvolili šestkový bavorák Gran Turismo, ktorý som väčšinu času aj šoféroval. Takže super, oveľa lepšie ako v lietadle a časovo v podstate porovnateľné. Priznávam, že skutočným účelom tejto cesty boli finančné výsledky firmy, a to síce ja viem čo je, ale odborník určite nie som. BMW je prémiová značka a podobne ako pri smartfónoch to veľmi pomáha predaju. Bez marketingu to síce nepôjde, ale je to oveľa jednoduchšie ako si hľadať skulinku na trhu ako nejaký nováčik. Moderná lakovňa vo fabrike BMW ale stála za to.
Mníchov som ako mesto nijako nepozeral, hoci by sa dalo. Za to som mal možnosť stretnúť sa s Jozefom Kabaňom. Iste ho poznáte – Slovák, ktorý je známy ako špičkový automobilový dizajnér a z jeho dielne je napr. Bugatti Veyron. Je fajn stretnúť takých úspešných ľudí a vypočuť si ich príbeh.
V Mníchove s Jozefom Kabaňom
Na spiatočnej ceste som šoféroval v podstate celý čas a na trojprúdovej diaľnici, kde si Rakúšania dali podľa mňa nezmyselné obmedzenie na 100 km/h na úseku dlhom 10 km, sa zrazu vedľa mňa rozblikalo žlté svetielko. No, šípil som, že toto asi nebude len tak fotka na pamiatku. Po týždni prišiel od Úradu pre dopravu zemského úradu Linz pozdrav a tam pokuta 50 eur za prekročenie rýchlosti o 14 km/h (po odpočítaní prípustnej tolerancie). Osobne veľmi rád používam starodávne slovenské slovo papľuh a tu to naozaj sedelo. Podozrievam rakúskych papľuhov, že toto obmedzenie sem dali zámerne, aby mohli systematicky vyberať – povedzme mýto. Do listu napísali, že pokutu treba zaplatiť a oni potom nebudú po ničom pátrať a ani nič zapisovať do evidencie vodiča. Jednoducho čistý biznis – zaplať peniaze a môžeš ísť. Akú má toto budúcnosť? Je to povinné spárovanie auta s vodičovou kreditkou pri nastúpení do vozidla a potom si môžu sťahovať peniaze za pokuty bez toho, aby ma o tom nejako výraznejšie informovali. Priznávam, že to žlté svetielko predsa len istý výchovný moment malo a chvíľu som šiel aj menej ako 100 km/h. Ale na takomto aute sa po pár kilometroch moje predsavzatie akosi rozplynulo.
Neskôr som bol v Paríži na predstavení Huawei P20/P20 Pro. A tu som si overil, že keď sa budete naozaj snažiť, po čase aj z neznámej značky vyrobíte pojem. Šéfa mobilnej divízie Huawei, ktorý sa volá Richard Yu, sledujem pekných pár rokov. Keď som ho videl v roku 2012 v Barcelone na MWC na jeho prezentácii po prvýkrát, vtedy nikto nevedel slovo Huawei vysloviť. Richard vtedy pri svojej prezentácii prechádzal medzi angličtinou a čínštinou a bolo to skôr úsmevné vystúpenie. Dnes je situácia iná, Richard má stále veľmi svojráznu angličtinu, ale s touto čisto čínskou firmou už treba vážne počítať. Niečo podobné je aj Lenovo, svoju divíziu mobilov táto firma vybudovala na silný „brand“ prakticky z ničoho. Jej výhodou však bolo to, že značku Lenovo napr. zo sveta notebookov poznal každý. Ak si spomeniete viac do histórie, tak niečo podobné bolo aj zo Samsungom – bola doba, že táto značka sa na Slovensku spájala s práčkami. Bol tu spoločný podnik Samsung-Calex a že by mohli vyrábať špičkové mobily v dobe, keď všade kraľovala Nokia, sa nikomu ani neprisnilo. Nuž, doba sa rýchlo mení. Žiť len z histórie sa dlhodobo nedá.
V Paríži počas našej návštevy inak pršalo tak, že viac už nemohlo. Vyjsť von znamenalo byť kompletne mokrý. A to sme bývali neďaleko Champs-Élysées, hlavnej tepny tohto romantického mesta. Konštatujem, že na upršanom Paríži nič romantického nie je, skôr je to mesto s úžasne komplikovanou dopravnou situáciou. Okrem technických novinárov boli na tomto predstavení aj zástupcovia lifestyle médií. V poslednom čase je to pri viacerých predstaveniach smartfónov skôr pravidlo ako výnimka a asi si na to treba zvyknúť. Viem, že je to pre značky telefónov dôležité. Z môjho pohľadu je tu pomerne dosť viditeľný problém s technologickým základom, ale asi je dôležitý aj pohľad na to, ako pôsobia farby telefónov, aký je ich dizajn a ľahko použiteľné funkcie. Taká je doba. Veď aj mňa sa ľudia na ulici či v obchode často pýtajú – tak ktorý telefón si mám kúpiť, ktorý je najlepší? Odpoveď na takto položenú otázku neexistuje. Čas plynie a telefóny sa menia, miesto pre vyslovene zlé mobily neexistuje. Bez toho, aby som poznal potreby daného človeka, jeho preferencie a finančné možnosti sa na to nedá odpovedať.
Užite si toto vydanie TOUCHIT a teším sa na vás aj v májovom vydaní.
