Počas mesiaca som testoval Nissan Leaf a musím povedať, že dávno som si testovanie tak neužil.

Začalo to nevinne – Nissan mal pred dvoma mesiacmi u nás inzerciu na nový elektromobil Leaf a nás toto autíčko zaujalo natoľko, že sme chceli o ňom napísať. Mohli sme si vybrať medzi článkom vytvoreným z tlačovej správy a dodaných fotografií z agentúry a tým, že článok vytvoríme sami. Všimol som si, že iné médiá siahli po prvej možnosti, čo je síce jednoduchšie a rýchlejšie, ale zároveň to neprinesie žiadnu pridanú hodnotu. Teda to, čo vlastne od nás ako nezávislého média čakáte. Opisovať z tlačových správ nie je štýl TOUCHIT a ak sa dá reálne testovať, tak to urobíme, aj keď vyjdeme o niečo neskôr. Žiadne sterilné informácie z tlačovej správy, reálne testovanie, to sme my.

Dobre, o samotnom aute si prečítate v samostatnom článku, tento úvodník bude o tom, ako je to žiť dnes s elektromobilom na Slovensku. Asi každému je jasné, že infraštruktúra rýchlonabíjačiek je u nás v plienkach. Tie sú vo väčších mestách, ale napr. taký juh stredného Slovenska je na tom biedne. Keďže som s Leafom urobil okolo 1000 km za týždeň, viem o čom hovorím. Za prvé musíte zabudnúť na to, čo poznáte z bežného auta – teda, že dojazd máte niekde okolo 800 km a keď vám napadne, tak zastanete pri najbližšej pumpe a natankujete. S Leafom máte dojazd niekde okolo 180 až 200 km a ak nezastanete na nabíjačke, ktorú máte po ceste, tak to môže byť situácia, na ktorú nezabudnete. Dojazd je tu kľúčový pojem a to, čo vám ukáže informačný displej po nabití ešte nemusí byť celkom pravda. Ja som zobral Leafa na diaľnicu D1 a pohyboval som sa s ním zo začiatku tak, ako s bežným autom. Teda rýchlosť 130 km/h plus nejaká povolená rezerva. To auto motoricky v pohode zvládne, lenže zrazu vidíte, že vás dojazd je už len okolo 130 km a stále klesá. A keď k tomu pridáte ešte klimatizáciu, tak ste niekde pod 100 km, a to už som celom spozornel, lebo k najbližšej rýchlonabíjačke som mal tak 80 km. Keď mi navigačný systém v aute potvrdil, že pravdepodobne neprídem do cieľa, celkom mi stiahlo zadok.

Predtým, ako som auto prevzal, dostal som školenie čo a ako s autom a jedna z vecí bola, že auto sa nesmie ťahať lanom. Ak teda v strede diaľnice dôjde energia, okrem vozidla, ktoré vás naloží a odvezie, inú šancu ani nemáte. Poznajúc tieto skutočnosti som si uvedomil, že sa ani tak veľmi neponáhľam a dokonca vonku nie je ani tak veľmi teplo. Ani jedno z toho nebola čistá pravda, ale keď som spomalil tak na 90 km/h a vypol klimatizáciu, mal som istotu, že k nabíjačke prídem. Celkom sa mi uľavilo.

Rýchlonabíjačky som hľadal jednak cez Google a jednak cez navigačný systém priamo v aute. Najbližšie miesto na nabíjanie v smere od BA bola Trnava a Nitra. Vybral som si Nitru, kde boli dve nabíjačky a jedna z nich mala hrdo napísané, že je zadarmo. Tá je skoro v strede mesta. Našiel som ju ľahko, akurát, že nemala žiadny prepojovací kábel a mne k autu dali len nabíjačku na bežnú elektrickú sieť 230 V. No nič, pôjdeme teda na druhú nabíjačku. Tá je pri obchodnom centre MAX, čo je už rozsiahlejší komplex a nájsť ju podľa navigácie som hneď nevedel. Pýtal som sa ľudí, či počuli o niečom takom. Dozvedel som sa, že si môžem nabiť mobil v nabíjačkách vo vnútri centra, ale o nabití auta nikto nič nevedel. Kto hľadá nájde a ja som tiež našiel. Je to nabíjačka, ktorá patrí do siete Greenway. Bolo tak 9 hodín večer, ja som mal pred sebou ešte 40 km do cieľa a označený dojazd 42 km. Takže ideme na to. Treba vedieť, že výrobcovia elektromobilov sa samozrejme nedohodli a existujú tri typy zásuviek s rozličnými typmi napätia. Greenway podporuje všetky tri, čo je fajn. Akurát, že nabíjanie nie je zadarmo. Musíte mať kartu od Greenway alebo použiť webovú aplikáciu. Tak som sa zaregistroval, vytvoril si konto, previedol z karty 1 euro vstupný poplatok a čakal. Nič sa nestalo, k možnosti nabitia som sa nedostal. Bolo už dosť neskoro večer, zrejme nikto na strane prevádzkovateľa nepotvrdil moju registráciu, a tak som odchádzal s pôvodnou kapacitou s malou dušičkou do cieľa. To som už šetril energiou, kde sa len dalo. Na trase, kde sa v týchto časoch vôbec nezvykne dodržiavať rýchlosť som šiel priam vzorovo, cez obec 50 km/h ani o chlp viac – jednoducho, toto bolo na vyznamenanie od polície. A došiel som do cieľa, aj keď hlásenie o vybitej batérií už bolo neodbytné. Pripojil som auto na 230 V rozvod, nabilo sa za 12 hodín na zhruba 80 %. To mi stačilo na ďalšiu cestu, ktorú som mal do Trnavy. Tam som sa dostal, s Leafom sme vďaka priateľom nakrútili aj video a už som stál pred situáciou, že teraz musím nejako auto nabiť, lebo domov sa inak nedostanem. Teda, bola by možnosť niekomu zaklopať na okno domu a povedať, že si u neho budem nabíjať elektromobil nejakých 12 hodín, ale to som bral ako úplne poslednú možnosť.

Ani o tejto nabíjačke v trnavskom Emparku nikto v jej blízkosti nepočul ale spolu s kameramanom sme ju po chvíli našli. Moja situácia sa od večera nezmenila, stále som mal registráciu, ktorá mi neumožňovala s webovou aplikáciou nič urobiť. Tento raz som už volal na linku podpory a podarilo sa. Vysvetlil som, v akej situácii som a čo potrebujem a rýchlonabíjačku mi ochotne spustili na diaľku z centrály. Zároveň aj dokončili moju registráciu a zrazu mi všetko fungovalo. Vedel som si v aplikácii nájsť iné ich nabíjačky, spustiť nabíjanie a pod. Akurát, že suma za nabíjanie bola nejako podozrivo vysoká. Vybral som si totiž profil bez mesačného poplatku a tu je poplatok 50 centov za minútu nabíjania. To vás vyjde pri 30 minútach nabíjania na 15 eur a to je na nejakých 120 km. Teda tak 2-krát viac ako by ste zaplatili za benzín. Viem, že vyššie profily sú na dlhodobú prevádzku elektromobilu výhodnejšie, ale aj tak zaplatíte celkom dosť. Taká je slovenská realita a to, že v tejto oblasti neexistuje poriadna konkurencia. Ale bude a aj teraz si môžete niekde nabiť auto aj zadarmo.

Celkovo považujem toto testovanie za mimoriadne zaujímavé. Spoznal som iné preferencie ako je len naháňanie sa na cestách. Je to iný zážitok a verím, že elektromobily na Slovensko dorazia v masovej miere. Fandím im!

Tento článok vyšiel aj v tlačenom júnovom vydaní TOUCHIT č. 5/2016, preto sa niektoré skutočnosti uvedené v článku, môžu odlišovať oproti aktuálnemu dátumu publikovania.

Nechajte nám správu